Emancipácia vs. rodové roly

Autor: Alexandra Vrábelová | 17.2.2013 o 14:50 | (upravené 17.2.2013 o 17:36) Karma článku: 5,45 | Prečítané:  810x

Koncom 19. storočia prinieslo ženské hnutie nepochybne dôležité zmeny – najprv právo vlastniť majetok, mať prácu a možnosť vzdelávať sa, neskôr volebné právo. Aj samotné slovo emancipácia (t.j. oslobodenie, vymanenie sa spod útlaku, podriadenosti, zrovnoprávnenie) evokuje vo mne skôr pozitívne pocity - je to pre mňa synonymum spravodlivosti a práv, ktoré by mali byť samozrejmosťou. V súčasnosti považujem za veľmi užitočné napríklad kampane proti týraniu žien alebo zakladanie azylových domov. Feministické hnutie však zašlo oveľa ďalej a prepracovalo sa k „požiadavkám“, ktoré za také pozitívne už nepovažujem. Napríklad právo na potrat.

Už v predchádzajúcom článku o vzťahoch som si v diskusii všimla názory na ženskú emancipáciu – prečo žena nemôže požiadať muža o ruku? Prečo by sa vôbec mala chcieť vydať a mať deti? Rozmýšľala som nad tým, ale nech rozoberám stránku rodovej rovnosti akokoľvek, nemôžem sa neprikloniť na stranu rozdielov medzi mužmi a ženami a ich sociálnymi rolami.

Hneď v úvode by som chcela podotknúť, že nie som typ ženy, ktorá by bola nesamostatná a vydávala sa kvôli tomu, aby jej manžel slúžil len ako prostriedok na prežitie. Taktiež som v minulosti (a ani teraz) nemala čisto ženské záujmy – vyštudovala som technickú školu, bavili ma bojové športy, potápanie... Ani v zamestnaní som nezotrvávala na slabo platenom mieste s tým, že by mi bolo ľahostajné, koľko zarobím, pretože sa aj tak raz vydám, budem mať deti a manžel sa o mňa postará...

Napriek tomu som chcela mať partnera, ktorý bude silnou osobnosťou. Vadili mi muži, ktorý v sebe nemali ani štipku ambicióznosti, ktorým bolo jedno, že žijú u rodičov, a napriek svojmu vzdelaniu z pohodlnosti roky ostávajú na neperspektívnej pracovnej pozícii a nevyužili svoje schopnosti. Do tejto kategórie by som však rozhodne nezaradila mužov, ktorí vykonávajú svoju prácu ako poslanie – napríklad lekári, policajti, učitelia či vedeckí pracovníci. Tí majú v spoločnosti výnimočné postavenie, hoci platovo, žial, nedosahujú komerčnejšie povolania.

Viackrát som stretla mužov, ktorí boli pozorní a milí, a dlho som rozmýšľala, prečo s nimi nedokážem ostať. Myslela som si, že som prehnane náročná, že je chyba vo mne, ale nakoniec som zistila, že je to preto, že si ich jednoducho neviem vážiť. Chcela by som zdôrazniť, že na prvom mieste bol pre mňa vždy rozhodujúci charakter. Možno to tak na prvý pohľad nevyzerá, ale aj tam sa prejavuje sila osobnosti, ktorú mám na mysli – muž môže byť milý a empatický, ale príde situácia, ktorá bude vyžadovať, aby povedal rozhodné slovo, ozval proti nejakej neprávosti, či obhájil pravdu, a on ostane ticho. Namiesto vôle a sily ho potom bude charakterizovať len pasivita a ľahostajnosť. To, aby bol muž mužom, aby mal pevný charakter a jasne stanovené ciele a priority, aby bol schopný postarať sa o ženu, keď je tehotná alebo na materskej, je podľa mňa veľmi dôležité. Áno, stáva sa, že žena zarobí viac a muž ostane doma a stará sa o deti, ale tento model podľa mňa nie je úplne prirodzený.

Chápem, že je v súčasnoti ťažké vyžiť z jedného platu, ale mňa osobne by veľmi mrzelo, keby som len kvôli nedostatku financií musela ísť po pol roku po narodení dieťaťa do práce a nemohla sa o neho naďalej starať a kojiť ho. Alebo aby som kvôli nízkemu zárobku manžela musela počkať s dieťaťom do 35-ky alebo by som si nemohla dovoliť mať viac detí. Systém je nastavený tak, že žena, ak sa chce na materskej (a neskôr na rodičovskej) dovolenke naplno venovať dieťaťu, musí sa spoľahnúť na muža, pretože z príspevkov Úradu práce a sociálnych vecí by neuživila ani seba ani dieťa. Môže si napríklad prilepšiť prácou z domu, ale myslím si, že pracovať 2-3 hodiny denne by jej až tak finančne nepomohli.

Na druhej strane – aj ženy by mali dovoliť mužom, aby boli mužmi. Keď sa ženy budú tváriť chlapsky a správať sa ako muži, keď budú vyhlasovať, že najdôležitejšia je kariéra a že nikoho nepotrebujú, tak nakoniec stretnú muža, ktorý bude podobne nastavený a očakávať od nich, že si svoje dominantné postavenie nechajú (prípadne sa od nich nechá živiť). A keď sa takéto žena bude chcieť jedného dňa venovať deťom a nechá zarábanie na muža, on bude veľmi prekvapený, čo od neho zrazu chce. A myslím si, že ženu život s takýmto „chlapom“, ktorý rád všetko nechá na ňu, pravdepodobne nebude uspokojovať. Nehovorím o tom, aby sa ženy za každú cenu tvárili neschopne alebo hlúpo a s každým malým problémom chodili za mužom, alebo sa hrali na niečo, čím nie sú. Je fajn, keď je žena rovnocenná mužovi, ale nemusí sa s ním pretekať o to, kto vypije viac pív alebo kto bude mať hrubší slovník či viac sexuálnych skúseností. Páči sa mi, keď je žena dobýjaná, keď nechá na mužovi, aby jej dvoril, nosil kvety, otváral dvere a pod. A páči sa mi aj to, keď to muž robí.

Do vienka sme dostali úplne iné fyzické proporcie ako muži – máme menšie kosti, útlejšiu postavu, jemnejšie črty tváre... Je mi ľúto, keď vidím niektoré ženy, ako túto svoju ženskú stránku a danosti potláčajú, keď sa zakrývajú za neforemné oblečenie alebo krátky zostrih na ježka, v horšom prípade za vulgarizmy alebo alkoholové excesy (tým nechcem povedať, že u muža je to akceptovateľné). U viacero žien som sa tiež stretla s vyhláseniami, že nevedia variť. Kedysi by to bola hanba, dnes je to prejav „emancipácie“. Pričom variť by žena mohla vedieť už len sama pre seba. Netvrdím však, že by jej muž nemal v domácnosti v ničom pomáhať, podľa mňa je pekné, keď sa ich roly občas prelínajú a fungujú ako tandem - keď sa napríklad muž vie chytiť vysávača a trochu poupratovať, alebo prebaliť či postrážiť dieťa, alebo keď si mladý pár spoločne zarobí na byt.

Či sa to niekomu páči alebo nie, rozdiely medzi mužmi a ženami jednoducho existujú - nielen fyzické ale aj psychické. Vidím to už aj na svojich deťoch a aj deťoch mojich známych – prvé slovo u chlapcov bolo väčšinou auto, dievčatá zase skôr inklinovali k bábikám a záujmu o oblečenie. A to bez toho, aby ich k tomu niekto viedol.

Žena má navyše nezastupiteľnú schopnosť privádzať na svet deti. A toto poslanie (ale zároveň aj náročná úloha), by ju malo životom sprevádzať. Nie náhodou máme v sebe materský pud, je to prirodzená vec, či už v prírode, keď sa samice starajú o svoje mláďatá, alebo vo svete ľudí. A tento inštinkt sa nedá len tak potlačiť či vymazať, pretože je v nás od narodenia hlboko zakorenený a vďaka nemu ľudstvo ešte nevyhynulo. Určite si však nemyslím, že by šikovná žena, ktorá môže prostredníctvom práce priniesť spoločnosti veľa pozitívneho, musela všetko zanechať a venovať sa len a len deťom. Aj takáto žena predsa môže mať deti a potom sa vrátiť do práce. Tých 5 rokov kariéry sa predsa dá pre deti obetovať.

Samozrejme, existujú aj ženy, ktoré sa necítia byť matkami a asi by nebolo dobré, keby taká žena nasilu mala deti iba preto, že to tak má byť alebo že sa to od nej očakáva. Demografická krivka však od roku 1980 klesá, čo sa môže prejaviť na dnešnom nižšom počte obyvateľstva v produktívnom veku (t.j. v počte pracujúcich). Pozitívnym však môže byť fakt, že od roku 2003 počet narodených detí mierne vzrastá. Ale keby sa väčšina žien zo strednej a vyššej vrstvy rozhodla viesť svoj život opačným smerom, ľahko sa môže stať, že ich pôrodnosť prevalcuje pôrodnosť žien z nižších vrstiev (napr. z osád). A neviem, či práve od nich budeme môcť očakávať, že nám zarobia na dôchodok...

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Smer chce byť politicky nekorektný aj robiť poriadky v osadách

Novými podpredsedami strany sa stali Juraj Blanár a Peter Žiga.

KOMENTÁRE

Fico ako Trump. Nekorektný a ukričaný

Šéf Smeru oznámil, že politická korektnosť na Slovensku končí.

KULTÚRA

Milan Lasica: Už nemôžem umrieť predčasne

Keby som mohol, správal by som sa úplne inak, tvrdí.


Už ste čítali?