reklama

Ľahostajnosť psíčkarov

Mám rada zvieratá. Ani psy mi neprekážajú. To len na úvod, lebo cieľom tohto článku nie je sťažovať sa na domácich miláčikov, ale na ich majiteľov. Rada by som sa totiž podelila o zopár nemilých príhod, ktoré sa mi stali, a pri ktorých ma vždy zaráža fakt, že človek v nich nevystupuje ako ich pán (čo by malo byť prirodzené), ale ako niekto podriadený, ktorý musí znášať ich vrtochy. Nech sú totiž akokoľvek milí a inteligentní, nevedia si po sebe upratať a ani vybrať vhodné miesto na vykonanie potreby. I keď takých miest asi na sídlisku nie je veľa...

Písmo: A- | A+
Diskusia  (41)

Mám dve malé deti a vždy, keď ideme na prechádzku smerom na trhovisko, kde si plánujem nakúpiť ovocie a zeleninu, musím prejsť ulicou, kde číha agresívny pes. Nie je to nič príjemné – môj trojročný syn tadiaľ nerád chodieva, lebo sa ho bojí, a tak musíme inkriminované miesto obísť po ceste – na druhej strane totiž nie je chodník. Navyše, v kočíku spí mladší syn, ktorý sa po zaštekaní zobudí a plače, takže som nútená ísť po ceste, kde dosť často premávajú autá. Minule z garáže prudko vycúvalo auto, ledva sme sa stihli uhnúť, a šofér sa na mňa rozhorčene oboril, prečo idem po ceste, tak som mu povedala, v čom je problém...

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Keď som bola tehotná a chodievala som do práce do Devínskej Novej Vsi, musela som ísť popri plotoch s rodinnými domami. Chápem, že ľudia chcú, aby im psy strážili obydlie, ale je to veľmi nepríjemné, keď chce človek v kľude prejsť po chodníku a nemá šancu. Aj keď som psí brechot čakala, vždy ma myklo, keď sa taký rozzúrený pes v sekunde ocitol ani nie pol metra odo mňa a zavesený na plot hneď vedľa chodníka štekal ako o život. A takých tam bolo viac než dosť, a tak moja cesta do práce a z nej bola dosť kľukatá. Navyše, zem bola posiata doslova stovkami psích exkrementov.

Minulé leto si môj syn obľúbil dvor blízko nášho domu. Bola tam zatrávnená strecha garáže, na ktorú sa dalo po rampe s košíkom vyjsť a aj zopár lavičiek na sedenie. Rád sa tam hrával s kamienkami. Skoro nikto tam nechodil. Po čase som zistila, prečo. Raz, keď sme sa tam vybrali, ľudia tam naraz venčili 4 psov, ktorí mali skutočne kráľovský výbeh – voľne pobehovali po celej zatrávnenej ploche a ani jeden nemal náhubok. Otočili sme sa a šli sme inde - nebudem to predsa riskovať.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Asi pred dvomi mesiacmi, keď bol ešte na uliciach sneh, som šla s deťmi na poštu, teda po pomerne frekventovanom chodníku. Práve som obchádzala istého známeho herca, ktorého často vídavam s veľkým chlpatým psom. Jeho pes práve vykonával uprostred chodníka potrebu. Šla som ďalej, ale nedalo mi to, tak som sa otočila – zaujímalo ma, či to pán herec odprace. Samozrejme, ani sa nezohol, iba nohou navŕšil na uvedené miesto sneh. To, že niekto pravdepodobne na to stúpi, ho už nezaujímalo. Aj by som sa vrátila a upozornila ho, ale keďže som bola s deťmi a s kočíkom sa mi v snehu ťažko manévrovalo, asi by som ho už nedobehla.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Nedávno som sa po dlhej zime vybrala s deťmi na detské ihrisko. Tešili sme sa s prvých teplejších dní, ale znechutilo ma, že sme si hneď museli odtiaľ odniesť „suvenír“. Už keď sme sa vracali späť a zohla som sa k staršiemu synovi, zacítila som príšerný zápach. Prehliadka jeho topánok mi potvrdila neblahé tušenie. Zase nejaký pes zanechal po sebe stopy. Topánky som umývala asi pol hodinu a ten zápach stále cítiť, takže asi ich budem musieť vyhodiť.

A keď ma čaká nejaká návšteva u ľudí, ktorí majú psa, už dopredu zvolím radšej ležérnejšie oblečenie. Stalo sa mi totiž aj to, že mi pes dotrhal pančuchy alebo doškriabal nohavice. A milé pozvanie na obed vôbec nebolo príjemné, lebo do mňa počas celého obeda dobiedzal ich štvornohý miláčik, vešal sa na mňa a pýtal odo mňa jedlo. Najnepríjemnejšia skúsenosť bola počas mojich študentských čias – vybrala som sa zabehať si do Horského parku a zrazu ma začal naháňať pes bez náhubku. Netuším už, ako som sa ho zbavila, či nakoniec našiel svojho majiteľa, ale pamätám si, aký som mala strach, a odvtedy som tam radšej už nešla.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

To sú však len maličkosti oproti prípadom, kedy pes napadol človeka a skončilo to tragicky. Aj za to je zodpovedný najmä ich majiteľ. Na to, aby človek vlastnil určité plemená, by mal prejsť nejakou skúškou, podobne ako keď chce vlastniť strelnú zbraň. Veď taký pes sa môže stať v rukách majiteľa rovnako nebezpečným.

Tak, ako domáci miláčik môže priniesť svojmu pánovi potešenie, môže vo svojom okolí vyvolať opačné emócie. Schopnosť postarať sa o zvieratá dokonale odráža IQ a EQ ich majiteľa. Vyvenčiť ich a dávať pozor, kadiaľ sa premávajú, by malo byť elementárnou slušnosťou. Žiaľ, u mnohých panuje práve bezohľadnosť, čo je škoda, pretože tým kazia meno majiteľom, ktorí sa správajú zodpovedne a ich zvieratá nikoho neobťažujú. Možno sa to, o čom píšem, mnohým bude zdať ako banálny problém, alebo bude mať niekto pocit, že chcem oklieštiť práva psíčkarov, ale skúste si predstaviť matku, ktorá jednou rukou tlačí kočík a za druhú vedie dvojročné dieťa, a teší sa na pokojnú prechádzku, a namiesto toho kľučkuje po ceste. Zviera má slúžiť človeku a nie naopak. A na to veľa ľudí zabúda...

Alexandra Vrábelová

Alexandra Vrábelová

Bloger 
  • Počet článkov:  7
  •  | 
  • Páči sa:  0x

realistická romantička so zanietením pre písanie:)mám rada literatúru, témy z duchovnej oblasti, ale rada sa vzdelávam v marketingu a nových trendoch v sociálnych mediách:) Zoznam autorových rubrík:  NezaradenéRodina a vzťahyViera

Prémioví blogeri

Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Karolína Farská

Karolína Farská

4 články
Pavol Koprda

Pavol Koprda

10 článkov
Juraj Karpiš

Juraj Karpiš

1 článok
Adam Valček

Adam Valček

14 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu